Tancujúce prúdy ranného oparu nad hladinou, mystické ticho a sviežosť tajuplného rána. Tak tajuplného, až si človek predstavuje všakovaké scenáre, ktoré by mohli nasledovať. Začne sa vyhadzovať ryba? Dá o sebe vedieť? Alebo ostane naďalej ticho a budem tu sedieť sám, so svojimi myšlienkami a s dobrou hudbou, o ktorú sa stará okolitá príroda bez nároku na záber? Kto vie.
Tento revír je pre mňa mekkou mojej kaprárskej cesty, na ktorú som sa vydal už v útlom detstve. Je premňa neodmysliteľnou časťou môjho kaprárskeho ja. Spájam si sním prvé krôčky, ktoré som ako lovec podnikal, prvé nezdary, prvé víťazstvá a prvé prehry. Rád sa sem vraciam každý rok a som neuveriteľne vďačný, že toľké roky s mojim otcom.
Jarná rybačka, pardon, prvá jarná výprava býva vždy veľmi silná a emotívna. Veď to poznáte. Dlhé mesiace skúšania, nadväzovania a sledovania publikácií a videí nenechá chladným ani jedného zanieteného rybára, a ja niesom výnimkou. Dlhé zimné večery a zima bičujúca našu krajinu pominula a ja som stál na brehu vody, naplnený túžbou lovca. Túžbou lovca, ktorý inštinktívne koná a usiluje o víťazstvo, pre ktoré je ochotný podstúpiť temer všetko.
S výberom lovného miesta som nemal problém, nakoľko bolo jasné, že pri prvých jarných teplých dňoch sa bude kapor sťahovať do plytších partií revíru. Zátoky, príbrežné časti ostrova či rozsiahle plytčiny sú správnou volbou aspoň pre jednu moju montáž. Preto som neotálal a začal som s prípravou kŕmenia. Nakoľko teplota vody dosahovala, ba atakovala 19 stupňovú hranicu (stále sa bavíme o plytkých miestach), zvolil som väčšie priemery boiliesov čo sa kŕmenia týka. 21mm Gigantica spolu s uvareným partiklom a peletami je super volba. A nielen na jar. Väčšie, stredné a drobné častice potravy musia učarovať aj tomu najvyberavejšiemu kapriemu gurmánovi. Celý tento mix kŕmenia som zalial tekutým CSL Mixerom.
Dať o sebe rybám vedieť čo najskôr je velmi dôležité, pokiaľ nechcete, aby sa rybačka zmenila na táborenie.
S takto pripraveným kŕmením som sadol na čln a šiel na prieskum. Najviac vhod mi prišla práve príbrežná partia malého ostrova po mojej lavici, kde sa hĺbka zvažovala z 0,9m na 2,7m.
Precízne pripravené kŕmenie som začal rovnomerne rozhadzovať do hĺbky 2m na okraj ostrova. Kŕmna dávka pozostávala z 2,5 kg pripravenej zmesy.
Na toto miesto putovala moja rokmi nemenná montáž tipu „Blow back rig“. Ako nástrahu som zvolil pripravované boilies, ktoré mi od prvej chvíle učarovalo svojou silnou arómou. Silnou nie jej intenzitou ale kombináciou atraktorov, ktoré táto magická gulička obsahuje.
Druhú udicu som umiestnil do zátoky, ktorú po jej brehoch lemovalo 6 spadnutých stromov. Hĺbka v nej dosahovala 1,7 až 3 m čo bolo velké rozmedzie hĺbky, ktoré mi hralo do kariet. Kŕmenie na tomto mieste pozostávalo výlučne z boiliesu o priemere 24mm, ktoré som drvil medzi prstami pre rýchlejši potravinový signál pod hladinou. Počas tohto príbehu nebude toto miesto ničím zaujímavé. Rozuzlenie príde na konci, presnejšie 30 minút pred odchodom domov. Tak si ho dobre zapamätajte, bude akýmsi pomyselným žolíkom. 
Montáže som mal precízne uložené, kŕmne miesta zakŕmené. Svojho Tempesta som mal na malebnom mieste pod stromamy a ja som bol pripravený si najbližšie 4 dni zmerať svoje sily s tunajšími obyvateľmi tohto vodného kráľovstva.
Deň D
Prvý deň bol taký ten oťukávací. Veď to poznáte. Len potichu sedíte, sledujete hladinu a snažíte sa čítať vodu. Skrátka, všetko úsilie sa vynakladá na úpravy, vylepšenia či už kŕmenia alebo nástrah, montáží. Zhruba okolo tretej hodiny popoludní som spozoroval ryby, očividne kŕmiace sa pod brehom protiľahlého ostrova. Nevenoval som tomu extra pozornosť. Avšak o 3 hodiny neskôr, keď dané kaprie hody neustávali som stiahol svoj pravý prút zo zátoky. Miesto som dokŕmil cca troma hrsťami boiliesu o priemere 24mm s tým, že sa naň ešte so svojou montážou vrátim.
Prehodnotil som na zvyšok dňa svoju taktiku, ktorá teda pozostávala z jedného stacionárneho lovného miesta na lavej strane ostrova. Svoj druhý prút som prerobil, ako montáž použil Ronnie rig a s jednou vysoko atraktívnou popkou, nadipovanou legendárnou esenciou Squid Octopus- Koi rearer som sa rozhodol prenasledovať, vyhľadávať a pokial to bude možné aj odchytávať ryby.
Moja taktika sa zdala byť efektívna, nakoľko sa už 10 minút po nahodení „Ronnieho“ medzi kŕmiace sa ryby rozoznel môj príposluch. Po naozaj krásnom boji, v ktorom mi kapor nedaroval ani centimeter vlasca zadarmo, sa mi na podložke ocitol krásny, zdravý šupináč. Popravde, neviem koľko vážil, pretože už dlhšiu dobu si vážim ryby, ktoré sú veľké a zaujíma ma, akú hranicu atakujú.
Môj odhad bol 13-15kg. O to ale nejde, daný súboj a rozvaha pri fotení mi spravila oveľa väčšiu radosť ako číslo, na ktorom by sa zastavila ručička môjho „Reubena“.
Tak čo, čo mi prinesieš počas noci? Bude to kľud, kvalitný spánok, alebo mi dopraješ poťažkať si aspoň jedného svojho obyvateľa?
Nieje sazan ako sazan
Druhé ráno bolo celkom komické. Po prebudení som si sadol na okraj svojho lehátka a neveriacky sa pozeral na svoje prúty. Ticho. Presne tak boli celú noc. No čo, aspoň som sa dobre vyspal a nabral energiu potrebnú na celodenné bádanie a taktizovanie. Stiahol som pre to oba svoje prúty, oprel ich o brolly a so šálkou čaju si sadol na okraj brehu a pozoroval svoje kŕmne miesta. Bolo niečo po piatej hodine ráno a v prvých ranných lúčoch som začal badať bublinky a krúžky nad svojimi miestami. Sú tam a ja musím na ne niečo vymyslieť. Rozhodol som sa prekopať svoje montáže a pozmeniť ich.
Na prút vedľa ostrova som použil jemne otvorený háčik Predator S s vlasovým rovnátkom a plastickým olovom. Celé som to fixol na stuženú šnúrku. Nadväzec som pripravil v dĺžke 25cm. Nič tým nepokazím, naopak v čase, kedy sú ryby opatrné a opatrne príjmajú potravu je to velké plus.
Nástrahu som zmenil z pôvodnej 21mm gulôčky na jednu 15mm popku identickej arómy. Celé som to vyvážil na 5cm od dna.
Navyše som použil na vlasec, cca 2 metre od olova 2g olovko, ktoré sa postaralo o ideálnu kamufláž celej montáže.
Miesto som pred nahodením prekŕmil jedným kilogramom zmesy, avšak s malou zmenou- pridal som do nej uvarenú kukuricu. Je podhodnocovaná a zatracovaná. Jedná sa pri tom o energetickú, sladkú bombu, ktorá je pod hladinou viditeľná a kapry ju milujú.
Druhý prút som sa rozhodol použiť ako pohyblivý a teda s montážou „Ronnie rig“ som prechytával viditeľne kŕmiace sa ryby, prevažne sa ukazujúce na viditeľnej plytčine cca 90m od brehu. Z 3,5 metrovej hĺbky sa plytčina tiahla na 0,9 metra, čo je v jarných mesiacoch pre ryby niečo ako Michellinská reštaurácia. A ktovie, možno sa mýlim.
Prúty som mal na svojich miestach a ja som sa venoval debate o možných miestach, ktoré by sme s otcom mohli tento rok navštíviť. Poznáte to. Rybár len o rybách, aj na rybách! Keď sme doma, myslíme na ryby, keď sme na rybách, plánujeme ďalšie. A takto stále dookola. Odvážim sa nazvať to posadnutosťou. Niekedy sa pýtam sám seba, ako sa na nás asi pozerá naše „nerybárske“ okolie.
Dopoludnie ubehlo pri „carp talku“ celkom rýchlo a počasie sa zmenilo. Slnko zašlo za rozsiahlu oblačnosť, otočil sa vietor a mierne sa schladilo. To by s nimi mohlo pohnúť! A veru že aj pohlo, ale trochu extrémnejšie, ako som si predstavoval.
Hneď potom, ako otec odišiel na nákup čerstvých potravín do neďalekého obchodu sa mi rozbehol pravý prút od ostrova. Po záseku nasledoval ničím špeciálny súboj. Taký zlatý stred. Celkom zlaté bolo aj to, že počas toho, ako som zvieral ohnutý prút v ruke sa rozbehol môj ľavý prút. A teraz čo? Zasekol som ho, poťažkal si na diaľku kapra a prút s preklopenou cievkou položil späť na bankstick.
Po zdolaní kapra a jeho podobraní som položil podberák aj s rybou do vody a zaťažil ho kameňom.
Na moje prekvapenie ostal kapor na druhom prúte stáť a tak som ho s maximálnou pokorou, že ma počkal, zdolal a po podobraní dal do vážiacej podložky tak, ako aj prvého.
S pocitom víťazstva som sa usadil do kresla a počkal na otca, kým sa vráti z nákupu. Hneď ako prišiel sme sa pustili do fotodokumentácie. Veď uznajte, takýto double je pochvalným potlapkaním po ramene každého kaprára. To som proste musel zdokumentovať!
Ešte predtým, ako sme sa pustili do fotenia som hamižne nahodil „Ronnieho“ na lavicu pred seba. Veď keď sú tam, treba to využiť, no nie?
Ako sa ukázalo počas fotenia, respektíve pred jeho koncom, tak áno. Brutálna jazda, brutálne rýchle vypustenie kaprov a následný nemenej brutálny súboj. Po záseku som usúdil, že kapra z brehu nemám šancu zdolať.
Daná taktika, myslím tým lov na ronnie rig a jednu popku (výber je čisto individuálny, každý kaprár má to svoje, na čo sa spolieha a čomu verí) sa mi v minulosti osvedčila ako celkom slušná zábava, aktívna, akčná s niekedy dosť prekvapivým finišom.
Aby som sa ale vrátil späť k súboju. Ryba si somnou doslova robila na člne čo chcela. Nevedel som svojho súpera odlepiť odo dna ani napriek 3,25lbs tvrdým prútom. Podarilo sa mi to až po 30tich minútach súboja. Jednalo sa o 102cm kapra, odhadom 10-11 kg ťažkého. Sazan na jazere? Prečo nie. Mal zaujímavú jazvu na tele, usudzujem, že od dravca. Nieje sazan, ako sazan. Trojité potešenie počas jednej chvíli je skutočné za dosť učinenie po slušne odvedenej práci plnej taktizovania a stopercentného lovu.
Návšteva v správnom čase
Po zvyšok neskorého popoludnia a počas noci sa okrem jedného cca troj kilového kapríka nič zvláštneho nestalo. Vyznie to divne, ale prvá jarná výprava po dlhej prestávke a mne ani nevadilo, že sa v noci nič moc nedialo. Dokonale som si oddýchol. Ale aj to k tomu patrí, no nie?
Ráno som opäť prehodil svoje montáže, dokŕmil lovné miesta. Rozhodol som sa loviť celý deň na nich, nakoľko som mal za to, že budú produktívne. Nemýlil som sa. Asi hodinu po nahodení ma zo zasneného pohľadu vytrhlo nesmelé pipnutie. Potom druhé, tretie…ani som sa nestihol spamätať a držal som v ruke prút s velmi mrzutým protivníkom na jeho konci. Je až neuveriteľné, v akej kondícií ryby po zime boli. Naozaj krásne chvíle a súboje. Po asi 15tich minútach som podobral približne 12kg ťažkého šupináča, ktorý bol hnedo-zlatej farby. Spravil mi veľkú radosť.
Vždy ma zaujímali ryby, ktoré boli niečim zaujímavé, či už farbou, jazvou alebo šupinami. Nikdy som sa nehnal sa kaprami obrých rozmerov. Som toho názoru, že treba si vážiť rybu akýchkoľvek rozmerov.
Zhruba okolo obeda nás nečakane prišiel navštíviť dlhoročný priateľ, Miloš Švihorík. Ako tak prichádzal k nám so slovami „No čo chlapi ako to ide?“ Sa mi ozval prút zo zátoky. Perfektne načasované. Výsledný kaprík menších rozmerov, takzvaná „Gulička“ a spomienková fotka nás troch. Toto sú tie momenty, ktoré robia kaprárinu tak krásnou. Aspoň premňa.
Počas celého dňa sme preberali novinky, skúmali a vymýšlali nové montáže a venovali sa vylaďovaniu a funkčnosti koncovej montáži.
Niekedy je naozaj dôležité si dané veci na brehu viackrát skontrolovať a nasimulovať si situáciu pod vodou skôr, ako danú montáž nahodíte na kŕmne miesto. Spraviť množstvo krokov, odtrhnúť sa z pracovného kolobehu, ísť k vode, investovať do vybavenia, kŕmenia a potom povrchne nahodiť niečo, čo nieje 100% odskúšané je škoda, ktorá sa môže vypomstiť.
Ja osobne už roky používam montáž Blow back rig a aj keď som ju nadväzoval najmenej 500 krát, vždy si ju viac krát skontrolujem a pokiaľ sa mi na nej niečo nezdá, previažem ju. Nebojte sa, ak venujete tejto príprave o 20-30 minút viac času, ako ste plánovali, nakoniec budete odmenený. Prinajmenšom predídete komplikáciám, prípadne zlému zaseknutiu kapra.
To najlepšie na záver
Posledný deň sa niesol v takej tej pochmúrnej nálade. Absolútne sa mi nechcelo ísť späť do reality a začleniť sa znovu do toho rýchleho života, ktorý všetci dnes vedieme.
Ráno som pripravil rozlúčkové raňajky a kávu. Stiahol som obe svoje montáže a rozmýšlal, čo vymyslieť, aby som urobil posledný zárez do pažby.
Na prút k ostrovu putovala montáž s dvoma popkami Gigantici. Vyvážená bola na 5cm od dna, ako obvykle. Tu som použil ako kŕmenie hrsť 18mm boiliesov Squid Octopus. Jednoduché, no účinné.
Na pravý prút do zátoky som použil Blow back rig, avšak zmenil som typ háčika. Použil som „Stronghold“ s dlhým ramienkom. Ako nástrahu som použil pripravovanú novinku. Kŕmenie som paradoxne použil naopak, ako doposial na tomto mieste. Zmes boiliesu, tygrieho orecha, repky, peliet a uvarenej kukurici v množstve asi 2kg som rozhádzal rovnomerne hneď za spadnuté stromy, cca 10m od brehu. Montáž som nenahadzoval ale pracne som obišiel zátoku a položil to na dĺžku prútu rovno do stredu rozkŕmenej plochy. Celú zostavu som vybackleadoval ku dnu.
Takto precízne uložené montáže nemohli sklamať a ja som s pocitom spokojnosti sledoval dianie a vychutnával si posledné momenty pri vode. Slnko príjemne hrialo, oteplilo sa na 27 stupňov a dvihol sa tlak.
Okolo 11:00 dopoludnia sme pomaly začali baliť tábor. Celkom mi prišla komická spomienka na príjazd, kedy sme všetko vybavenie vybalili asi za hodinu a naopak pri odchode sme balenie naťahovali a nakoniec natiahli na 3 hodiny. Ako som povedal, nechcelo sa mi ísť domov. Veď komu by sa chcelo, keď jediná vec, ktorú som uplynulé dni riešil, bola príprava na samotný lov a nič viac.
Tábor sme mali zbalený a jediné, čo nám ostalo vonku boli nahodené prúty. To, čo sa odohralo najbližšiu hodinu, sa mi zarylo hlboko do pamäti.
Asi pol hodinu pred odchodom, kedy sme už len konštatovali úspešnosť tejto výpravy a uvažovali kam pôjdeme nabudúce, sa ozval prút zo zátoky. Pomalý padák vystriedal súvislý, rozvážny ťah. Udicu som jemne pridvihol a ucítil tupý, no velmi silný odpor. Po asi 50tich metroch, ktoré si ryba zobrala ako daň za to, že som ju zasekol, sa karta obrátila a ja som začal svojho súpera pomaly, ale isto ťahať smerom k brehu. To sa ale po chvíle zmenilo, kedy si to „pánko“ zobral krížom cez celý breh, kde sme lovili. Takto to išlo asi 40 minút- raz ja, raz zasa kapor s tým, že som behal hore-dolu po lovnom mieste.
Po naozaj vypätej 40 minútovke plnej obáv, aby som neprišiel o rybu na niektorej z hrán, ktoré som mal pred sebou, sa mi v jednom okamihu prevaľoval v podberáku z boku na bok vysilený mohykán. Poviem vám, že neveril som vlastným očiam. Takúto rozlúčku som nečakal ani vo sne. Pomaly som si premeriaval rybu od hlavy až po chvost, ktorý sa dal mimochodom porovnať s naozajstným kormidlom! Kapra som vyniesol hore do podložky a až na nej som uvidel, čo za zviera som ulovil. Zviera, pri ktorom som vytiahol váhu. Tá ukázala bezmála 27,5 kilogramov.
Je až neyveriteľné, čo sa môže odohrať na samom konci inak priemernej výpravy. Ako sa naraz môže zmeniť na nadpriemernú, nezabudnuteľnú.
Kapra som si odfotil a s veľkým rešpektom sa s ním rozlúčil. Musím uznať, že po takomto súboji a odmene, akú mi dané jazero dalo, sa mi odchádzalo domov o niečo ľahšie. Odchádzal som s pocitom víťazstva, zadosť učinenia a výhry. Zároveň však odhodlanejšie vrátiť sa už čoskoro.
Originál článku nájdete na :
David Hudec – Team Trakker
